Veľa práce mi nedovolilo dostať sa skôr k zhrnutiu našich pretekov v Kostelci, ale teraz konečne prišiel ten správny čas. A spomienky len tak ľahko nevyprchajú…

Rally Kostelec bola pre našu posádku Dan & Zdenka treťou spoločnou súťažou a zároveň druhou v Ignise. Znamenalo to, že sme sa už lepšie poznali, viac si dôverovali (aspoň dúfam) a mohli si teda aj viac dovoliť a postupne pridávať. Z omylu nás však vyviedli hneď piatkové zoznamovačky, kde sme zistili, že trate sú stavané skôr na maximálku a nebudeme mať teda šancu bojovať s dvojlitrovými Cliami. Navyše cesta bola veľmi nerovná, čo je pre Ignis dosť veľkým problémom. Tak sme sa zmierili s tým, že zadoček nám bude uletovať kade tade a tešili sa, že si aspoň znovu potrénujeme a trochu ponaháňame našich súperov.

Sobotňajšie ráno prišlo veľmi rýchlo. Konečne som zabodovala výberom dobrého ubytovania, takže sa nám skvele spalo a na preteky sme boli dostatočne oddýchnutí a pripravení. Do prvej rýchlostky sme odštartovali bez raňajok. Vedeli sme, že do servisu sa rýchlo vrátime, a tak sme sa spoliehali na to, že zatiaľ prežijeme len s adrenalínom v krvi. Vonku však už začalo riadne pripekať a dôležitým prvkom v aute bola voda. Na úvod sme si vzali len jednu fľašu, no neskôr k nej pribudla ďalšia, ktorá sa taktiež rýchlo minula. Prvá rýchlostka začala skvele, mali sme ten správny rytmus… ale asi sme boli trošku premotivovaní a chceli príliš veľa. Asi v polovici trate prišla totiž jedna pekná pravá sedmička a keďže sme tam mali vysokú rýchlosť, Dan sa zľakol a zatiahol ručnú o niečo skôr, ako mal. Aaa už to bolo tam… hodiny, zdochnutý motor, ešte raz zdochnutý motor a potom sme sa konečne pohli. Vlastnou chybou sme stratili hneď v úvode približne 20 sekúnd, čo v podstate znamenalo koniec nádejí na zisk dobrého umiestnenia. Ja som si z toho nerobila nejaké zbytočné starosti, veď je to rally a patrí to k tomu, len môj jazdec mal problém rozdýchať to :-). Bedňa sa totiž hneď v úvode vzdialila a on tak rád bojuje…

Nasledoval spomínaný servis a po ňom už séria troch ďalších skúšok. Neprešlo veľa času a prežili sme si veľmi horúce chvíle. Hneď na RS2 sme mali dve, možno tri krízovky, ktoré Dan síce zvládol, ale už pri tej prvej nám nebolo všetko jedno. Pravá päťka totiž zavrela o niečo viac ako sme čakali a do nárazu do steny chýbalo len pár centimetrov. V duchu sme už počítali, koľko bude stáť nový predný nárazník. Ale vyšlo to a šli sme ďalej. Hneď za touto krízou nasledovala ďalšia. Ľavú zákrutu bolo treba vykrúžiť. Veľmi dobre som si pamätala, že oproti je stĺp, ktorý sa dá pri rýchlejšom nájazde a nedobrzdení ľahko trafiť. Nechýbalo veľa a už by sme potrebovali aj nové dvere… Tak som sa snažila Dana trochu ukľudniť, ale mám pocit, že to vôbec nepomáhalo. Pred cieľom som ešte dostala možnosť obzrieť si zblízka jednu bránu, do ktorej sme mali opäť problém dobrzdiť. Ale to som už skoro nevnímala a radšej sledovala tabuľu cieľa, kam som sa tak tešila.

Zvyšok dňa bol už v podstate v pohode. Prešli sme si niekoľkými širokými nájazdami i výjazdami do/zo zákrut, vyrovnávaním, keď nás párkrát rozhádzalo a zadok utekal dopredu, no i 10-sekudnovou penalizáciou za neskorý príchod do časovky. V posledných troch rýchlostkách nám ešte trošku štrajkovalo auto, ale dúfam, že to bolo len z tej horúčavy. Po spočítaní problémov sme stratili približne 40 sekúnd, čo bola presne naša strata na tretie miesto. Takže sme skončili štvrtí a udržali tak našu postupnosť: Kopná- druhí, Krkonoše- tretí, Kostelec- štvrtí. A nasleduje… Barum Czech Rally Zlín 2013. A tam by bolo piate miesto celkom príjemným výsledkom :-). Ďakujeme tímu Fifty-Fifty za podporu, mechanikom zo Sparrow za skvelú prácu, fotografom a kameramanom za krásne zábery a všetkým, ktorí boli (hoci len duchom) s nami. Ja osobne ďakujem šoférovi za pekné zvezenie a teším sa, že sme to už po tretíkrát úspešne spoločne zvládli.