Skvelým zážitkom pre náš tím bola uplynulá Rally Hustopeče. Tentokrát sme však nenasadili žiadnu česko-slovenskú posádku, ale rovno rakúsko-slovenskú dvojicu.

Informácie o Rallye Hustopeče sa k nám dostali už v predstihu. Veď kto na Slovensku by si nevšimol preteky, kde môže 170 ostrých kilometrov na uzavretej trati odjazdiť za 110 Eur, resp. 70 km za 90 Eur (poháristi). A servisovať auto spoločne s Pechom či Odložilíkom, júúj paráda. No ja som v poslednej dobe zvykla jazdiť len s českými jazdcami, a tak som nad tým nejako veľmi nerozmýšľala. Teda až do doby, kým mi zazvonil telefón a dostala som ponuku zviezť sa. Avšak nie s Čechom, ale s Rakúšanom. „Nemáte sa čoho báť, pán Drapela jazdí pre radosť a vie skvele anglicky, to bude v pohode“, snažil sa ma prehovoriť Pavel Prášil. Práve za jeho tím totiž Johann Drapela jazdí už roky a to na Honde Civic Type R, s ktorou mal štartovať aj teraz. „Porozmýšľam“, odpovedala som. V tej dobe som nemala veľkú chuť sadať do auta a nie to ešte s pre mňa neznámym jazdcom, no predsa len som rozmýšľala. Niektorí mi radili, nech to skúsim, iní ma zas odrádzali. Samozrejme, to by som nebola ja, keby som neskúsila ďalšie dobrodružstvo. Veď tri dni v angličtine, za účasti českého tímu nemôžu byť pre mňa predsa problém, vravela som si.

Dni do rally sa krátili a ja som si začala trénovať rozpis. Zapla som si pár anglických onboardov, ten prvý bol od Colina McRae. Fúúúha, veď to sa nedá stíhať ani počúvať a nie ešte diktovať. Našťastie kamarát ma ubezpečil, že môj Rakúšan nepôjde tak rýchlo ako Colin. Tak mi napadlo, že mu napíšem, či chce naozaj rozpis diktovať v angličtine, či nerozpráva aspoň trošičku česky. Moje nádeje však rýchlo padli po takejto odpovedi: „My english is not very good, we make a mix between german and english, little slovak or czech“… Tak som sa teda z angličtiny preorientovala na nemčinu, ktorou som naposledy rozprávala pri maturite, no spomienky boli veľmi zahmlené.

Prišiel štvrtok a s ním aj stretnutie s Hansom. Rýchlo sme si potvrdili, že po nemecky, slovensky ani česky to nepôjde, komunikovať sme teda museli v angličtine. Pri dobrom obede sme prebrali niekoľko historiek z rally. Hans ich mal naozaj mnoho a to mi určite nerozpovedal ani desatinu. Vedel dokonca aj pár slovenských slov a akých (radšej pomlčím)! Večer sme sa už vybrali odskúšať si nemecký rozpis, na asi trojkilometrovej trati. Nešli sme rýchlo, potrebovali sme sa len naučiť komunikovať. Občas som si pripadala ako idiot, keď mi Hans niečo vysvetľoval nemecky, lebo sa pozabudol, potom to skúšal anglicky a napokon rukami-nohami. Každú chvíľu sme stáli a ja som si robila poznámky. Neverila som, že som sa na také niečo naozaj dala nahovoriť. Občas som si niečo zahundrala slovensky, ale on mi vôbec nerozumel. Fakt hrozný pocit.

V piatok sme absolvovali administratívne a technické preberanie. Organizátorom chvíľu trvalo, kým nás zaradili do správnej triedy, vraj ešte takú kombináciu nezažili. Po pár telefonátoch nás predsa len ponechali v triede SA3. Nechceli sme totiž bojovať o body, len sa dobre zviezť. Potom prišli na rad očakávané obhliadky tratí. Rýchlostné skúšky boli pekné, ľúto mi bolo len tých rovinatých úsekov, ktoré našťastie zachránila šotolina, na ktorú by sa skvele hodila zadokolka (zadohrab). Ako poháristi sme mali možnosť prejsť každou traťou trikrát, no nám, skúsenej posádke (), stačili dva prejazdy. Všetko sedelo, až na malú drobnosť, že párkrát som už popletená prečítala namiesto nemeckého „rechts“ zmixované „rights“ alebo z „links“ vzniklo „lefts“. Poprípade, vo väčšej rýchlosti, som si mýlila „vier“ a „funf“ a vtedy zo mňa vypadlo niečo nezrozumiteľné začínajúce na „f“. Ale v rozpise som si urobila pár poznámok a dúfala, že vo väčšej rýchlosti to nepopletiem. Večer sme prešli štartovou rampou, kde nás Jirka Dokulil predstavil ako najzaujímavejšiu zahraničnú posádku. A to sme veru boli. Rakúsky jazdec s českou licenciou, slovenská spolujazdkyňa s medzinárodnou licenciou (a s maďarským priezviskom, to si našťastie nevšimli), štartujúci za český tím a s anglicko-nemeckou komunikáciou. Koho už len toto napadlo.

Po návrate do servisu sme sa potešili, že sme tak rýchlo ukončili deň a môžme ísť oddychovať. No nejako sme pozabudli na to, že náš penziónik sa nachádza priamo na rýchlostnej skúške, ktorú večer jazdili posádky majstráku. Takže naše predošlé nadšenie z toho, že nám pod oknom budú vrčať autá, sa premenilo na hnev. Našli sme si najbližšiu cestičku k nášmu penziónu a v nádeji, že nás po prvom prejazde nechajú autom prejsť krížom cez cestu, sme čakali medzi hŕstkou divákov. Ubezpečovali nás, že to nebude problém, no napokon nás ani po prejazde safeťákov nepustili. No nič, odšľapali sme si to peši, trochu po slovensko-nemecky ponadávali a ešte spoza plota odsledovali rozžiarené svetelné rampy. O polnoci sa Hans vrátil po auto a konečne sme mohli ísť pokojne spať. Ráno sme museli rýchlo zutekať, lebo sa tu opäť jazdilo…